MY WAY: Metamorfózy plachého štyridsiatnika - ZRODENIE

27. 03. 2014

(Takmer necenzurovaná spoveď) Na to, aby sa človek rozhodol pre zmenu v živote, musí dozrieť. Osobnostne, ľudsky a najmä – citovo. Musí sa začať mať rád do tej miery, že mu začne záležať samému na sebe. Pretože sa bude musieť rozhodnúť a vo svojom rozhodnutí zotrvať pevný ako skala. Bez najmenších pochybností. Musí to mať jasné nielen v srdci, ale hlavne v hlave. Na ceste sa stretne s pokušeniami, zlomovými okamihmi a pochybnosťami. Bez nich by však cesta nemala zmysel...

foto-1_1992-original
Autor v pražskom Paláci Savarin v roku 1992

Sebaklam

Čím je človek starší, tým viac sa vracia do minulosti. Postupne ako starne, ako rastú jeho deti, čoraz častejšie siaha po fotografiách. Oprašuje si nimi spomienky. Spoločne s deťmi, sám, so životnou partnerkou alebo s partnerom.
Čosi podobné sa prihodilo aj mne. Po viacnásobnom prezeraní fotografií som zistil zaujímavú vec: čím som bol starší, tým viac sa menili aj fotky, na ktorých som bol. Bezstarostné a niekedy až provokačné pózy postupne vystriedali fotografie, na ktorých som v lete odfotený po krk v mori, či v situácii, keď sa potichu a nenápadne pred mojím bruškom začali objavovať ,,len tak mimochodom a úplne náhodou“ taška či ruksak, ochotne pózujúca dcérka spolu s neochotne fotiacim sa a hundrajúcim synom. Interiérovým fotkám zase dominoval motív vankúša akéhokoľvek tvaru (zrejme aj vy uznáte, že brať si do obývačky či na návštevu ruksak by bolo dosť nepraktické a hlavne podozrivé...), ležérne pohodeného na mojom brušku. Stal som sa jednoducho bezbrannou obeťou detského syndrómu známeho aj pod pomenovaním ,,Kde som?“ Ten spočíva v tom, že dieťa si v spoločnosti svojich rodičov,  súrodencov či rodiny naprostred izby silno zakryje dlaňami oči a v klamlivej domnienke, že aj vôkol neho nastala tma a nik ho teda nevidí (čo je logické, pretože ani ono nikoho nevidí), radostne zvýskne: ,,Kde som?“
foto-2-_-1993-original
Autor s exmanželkou v roku 1992 – publikované so súhlasom exmanželky

Personifikácia

A keby len to...
Dodnes – ako keby to bolo len včera – si pamätám na situáciu, keď som raz šiel pre dcéru do škôlky. Kým som na ňu čakal, podišiel ku mne jeden jej maličký rovesník, taký milý chlapec. Zastal predo mnou s rukami pri tele a s veľkými okáľmi, vážnou tváričkou a potvorenými ústami si ma premeral zdola až nahor. Keď to urobil asi po tretí raz po sebe, osmelil sa a nakoniec sa ma detsky jemným, ale zato stále opatrným hláskom opýtal: ,,Ujo, ty si medveď?“ Toho malého chlapca v úsudku nepomýlila moja neoholená brada, ale moja nekonečná, komplikovaná konfekčná veľkosť. A hoci som mu mohol vysvetliť, že som ako strom, ktorý – čím je starší, tým má viac a viac letokruhov –, nakoniec som radšej ostal ticho...
foto-3_-1994-original
Autor vo Fatime v roku 1993

Logika veci

Ako čas plynul a ja som bol nielen starší, ale aj o čosi väčší a ťažší, začali sa mi míňať akékoľvek – na prvý pohľad logicky znejúce, sebavedomie dodávajúce vysvetlenia typu: ,,Chudých ľudí je na svete veľa, ale takých akurát – ako ja – málo,“ či ,,Je lepšie byť pri sebe, ako od seba...“. Pomaly som si chtiac-nechtiac uvedomoval nepríjemný fakt – začal som platiť za svoj hektický, stresujúci a dobrodružný spôsob života, zlú životosprávu, sedavé povolanie a za ďalšie iné prehrešky svojho života prvé penále. To, že ma čaká aj zaplatenie poriadne vysokej dane, som si však stále nepripúšťal.
foto-4_1994-original
Autor v osade Rakúsy v roku 1994

Nepokoj a napätie

Nemám ambíciu byť niekým, kým nie som. Nehrám sa na chytrého a ani na dôležitého. A hoci možno v nasledujúcich riadkoch vyzniem možno ako baptistický kňaz či nejaký mormónsky kazateľ, nemôžem nenapísať jednu vec. Čím som bol starší, tým menej som si uvedomoval potrebu zastaviť sa. Vypustiť paru, nadýchnuť sa, okysličiť. A tak – bez toho, aby som si to uvedomoval, mi pribúdali nielen roky, úvery a splátky, prebdeté noci, ale aj starosti a stresy, napätie a vnútorný nepokoj, nadváha a kilá. S nimi, ruka v ruke aj nafukovanie.
Vlastne, posledné roky som si pripadal ako vzducholoď LZ 130 Graf Zeppelin tesne pred výbuchom či skôr ako gravidná Sigourney Weaver vo filme Votrelec, prenášajúca už niekoľko mesiacov po termíne pôrodu agresívnych mimozemských parazitov.
Nafukovalo ma stále.
Z hladu aj z jedla.
Zo vzduchu, zo smädu či z pitia.
Nafukovalo ma, keď som sedel v aute, za počítačom, ale aj keď som chodil.
Nafukovanie sa jednoducho stalo mojím druhým menom.
V určitých okamihoch som sa cítil ako bezbranná zneužitá detekčná trubička na zisťovanie alkoholu v dychu, ktorú si svojimi veľkými rukami nasiaknutými pachom nafty, gumy a motorového oleja necitlivo – z úst do úst – podávajú vodiči kamiónov počas protestu kvôli mýtnym poplatkom...
foto-5_1995-original
Autor v roku 1995

Život je jednoducho ako rozkolísaná spojená nádoba: kým mi na jednej strane pribúdalo kíl a s nimi aj komplexy, na druhej strane pomerne ubúdala vôľa nejako to zmeniť. Napokon – nebolo času. Stále som sa kamsi hnal. Mylne usudzujúc, že to robím pre ľudí, pre ktorých som žil a ktorí pre mňa znamenali všetko. Hnal som sa kamsi do neznáma, odkiaľ veľmi niet návratu.
V mojom prípade mi nanešťastie – či skôr našťastie – pomohol osud.
Tesne pred štyridsiatkou. Dva dni po návšteve Mikuláša som dostal ďalšiu návštevu.
Rozsiahly infarkt myokardu...
foto-6_2004-original
Autor testuje pevnosť panciera 200-ročnej korytnačky na ostrove Maurícius v roku 2004.

Zúčtovanie

Neviem, ako inde, ale u nás – na strednom Slovensku sa hovorí, že ,,Na posratého aj hajzel padne“. V mojom prípade to platilo dvojnásobne. Len čo som sa vylízal z infarktu a prestal fajčiť takmer 40 cigariet denne, začali sa na mňa valiť jedna pohroma za druhou.
V krátkom čase – som ako abstinujúci fajčiar pribral niekoľko kíl navyše, aby zo mňa nebola len akási plávajúca bója životom, ale hneď rovno Titanic. Zároveň som zažil niekoľko podrazov od ľudí, o ktorých som si vo svojej naivite myslel, že im môžem dôverovať. To však bola len predohra veľkého finále. Jeho vyvrcholením a akousi ,,čerešničkou na torte“ môjho života bol rozvod.
V tom okamihu som si uvedomil, že už nielenže nebudem môcť klientom ako príklad referencie manažéra krízovej komunikácie uvádzať, že som sedemnásť rokov ženatý, ale že nadišiel čas definitívneho splácania daní. Sebe, okoliu, životu. A, samozrejme, osudu.
foto-7_2009-original
Autor po infarkte v roku 2009

Pokoj a pokora

Každý koniec je začiatkom niečoho nového. Táto – na prvý pohľad otrepaná fráza, v sebe skrýva aj veľa zaujímavých otázok. Odpovede na ne záležia len od nás samotných. V mojom prípade som v priebehu troch rokov našiel v sebe nielen pokoru, ale najmä pokoj a rovnováhu. Vrátil som sa o dvadsať rokov späť a začal som si uvedomovať, čo pre mňa má a čo nemá cenu. Vlastne, aj keď zaplatená daň bola privysoká, pomohla mi nájsť seba samého. Začal som sa mať opäť rád. Rozhodol som sa, že niečo urobím. Pre nikoho iného. Pre seba...
foto-8_2012-b-original
Autor v roku 2012 pod Malým Rozsutcom imituje medvede chytajúce na Aljaške lososy.

Intermezzo

Zamysleli ste sa, páni, niekedy nad tým, na čo je najkrajší prvý pohľad po tom, ako sa šteklivé lúče ranného zubatého slnka prederú až k vám a otvoria nám oči? Jedni tvrdia, že na vedľa ležiacu – ešte spiacu manželku, iní zas, že na milenku. Dokonca sa nájdu aj takí, ktorí sú presvedčení, že najkrajší je prvý pohľad očí na svoje – ,,v pozore salutujúce“ druhé ja.  
Nebudem vám klamať, ale prebúdzať sa roky s vedomím, že namiesto svojho druhého ja (nebojácne pozerajúceho sa slnku do očí) vidím akurát tak svoje chlpaté brucho, bolo pre mňa asi také, ako keby som po otvorení očí ako prvé videl  pred sebou napríklad svoju bývalú svokru. A aj to bol jeden z momentov, ktoré rozhodli.
foto-9_2013-original
Autor v roku 2013 v areáli zámku Schloss Hof

Štyridsaťštyri

Máloktorí z vás si ešte pamätáte na filmovú drámu Paľa Bielika odohrávajúcu sa na konci prvej svetovej vojny v srbskom Kragujevaci. Išlo v ňom o vzburu slovenských vojakov proti nezmyselnému pokračovaniu vojny. Dramatickosť filmu dodáva nielen pochod na popravisko, ale aj následná poprava 44 rebelov.
Trvalo mi presne 44 rokov, kým som dospel. Kým som našiel v sebe vnútornú silu a sám od seba sa rozhodol, že sa vzbúrim svojmu nezmyselnému životu a postavím sa mu tvárou v tvár... :)
Jednoducho, našiel som v sebe tú vnútornú silu, pokoru a pokoj, pomocou ktorých sa môžem hrdo a bez strachu vydať pomedzi vaše pohľady, úplne ,,nahý“ parafrázujúc slová z Bielikovho filmu: ,,Prvý, druhý, tretí – krok vpred, prvý, druhý, tretí – krok vpred...“ – pred svojho kata – fitnestrénera a výživového poradcu Martina Roháčka.
Pomaly a isto. Krok za krokom – začínam kráčať po svojej ceste.
Rozhodnutý uspieť.
Pomaly a isto.
Spievajúc si pieseň Richarda Müllera: ,,Mám 44 krížikov na pleciach / A znovu raz dojem, že viem viac o veciach / 44 – vraj chlap v najlepšom veku / povedal som si: reku! … / … Chcem znova žiť ako dávno nie / Zas komplikuje sa mi súkromie / A takto to pôjde až do cieľa / Pokiaľ mi hrobár maily neposiela: / Aby som sa dostavil čistý a mytý / Až potom dôjde na rôzne mýty / Ale teraz nie je potom / Odkazujem všetkým tam za tým plotom / Ešte žijem! / A mám 44…“

Pokračovanie v časti: MY WAY: Metamorfózy plachého štyridsiatnika – BOD ZLOMU


foto-10_2014_januar-original
Autor v januári roku 2014, krátko pred začiatkom svojej cesty...

Foto: Archív autora

Tagy:

Šport

Komentáre: